Rozhovor s R. Dudom (aj) na citlivé témy

S predsedom ÚZŽNO sa zhováral Branislav Balogh a vyšiel v dvojtýždenníku Bojovník. V rozhovore sa dozviete napríklad aj to, či je Slovensko antisemitské, či slovenskí Židia pociťujú podporu štátu Izrael alebo aj to, čo s politikmi, ktorí koketujú s fašistami.

Stretávame sa v čase keď si štát Izrael pripomína výročie svojho vzniku. Čo to znamenalo pre židovskú diaspóru vtedy a aký význam sa tomuto dátumu kladie dnes?

Existovala odveká túžba židovského národa mať vlastný štát. V minulosti vzniklo aj hnutie, ktoré hlásalo, že Židia, roztrúsení po celom svete, by sa mali vrátiť do svojej pravlasti. Do tohto všetkého zasiahla druhá svetová vojna, ktorá spôsobila smrť šiestim miliónom Židov z európskeho kontinentu. V roku 1948, teda 3 roky po vojne, oficiálne vznikol štát Izrael na mieste, ktoré sa priamo spomína v Tóre. Mnohí preživší, po oslobodení z koncentračných táborov, už nemali silu ani chuť ostať žiť vo svojej pôvodnej krajine. Z Európy sa teda vydali, najčastejšie loďou, do vtedajšej Palestíny, respektíve na územia pod britským mandátom, na ktorom neskôr vznikol štát Izrael. Dá sa teda povedať, že zakladateľmi štátu boli tí, ktorí v Európe prišli o všetko - o rodinu, majetok a vieru v ľudskosť. Možno sa chceli zbaviť traumy, respektíve chceli duševné utrpenie prekryť fyzickou prácou, a preto sa pustili do budovania novej vlasti. Štát Izrael teda vznikal pričinením najmä tých, ktorí prežili útrapy vojny. Dnes je to vyspelá parlamentná demokracia (jediná na Blízkom východe), krajina so špičkovým zdravotníctvom, školstvom, ktorá je však vystavená bezpečnostným hrozbám. Izrael sa tiež stará o ochranu najposvätnejších miest judaizmu. Tí Židia, ktorí žijú mimo Izraela mali už mnoho príležitostí vysťahovať sa a ak tak neurobili, znamená to, že si želajú žiť v tej krajine, v ktorej sa narodili. Pozerajú sa na Izrael ako na jediný židovský štát na svete a zároveň ako na štát, ktorý im poskytne útočisko, ak by boli kdekoľvek vo svete ohrození. Tak to bolo aj počas vojny v Juhoslávii v 90. rokoch a aj počas vojny na Ukrajine. Juhoslovanskí a dnes ukrajinskí Židia dostali okamžite možnosť leteckým mostom odletieť do Izraela a usadiť sa v ňom.

Nedávno sme si pripomenuli 80. výročie prvého transportu židovských dievčat a mladých žien zo Slovenska do nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Čím je tento dátum znamená pre súčasnú židovskú komunitu na Slovensku?

V súčasnosti je slovenská židovská komunita veľmi malá. Každý jeden jej člen prišiel v druhej svetovej vojne o niekoho z rodiny. Výročie prijatia Židovského kódexu 9. septembra a výročie prvého transportu židovských žien 25. marca je v prvom rade spomienkou na to, že krajina, v ktorej žili ich predkovia, ich zrazu vyhlásila za zlých a nečistých do tej miery, že im treba odňať ľudské práva, zhabať majetok a vyviesť postojačky v dobytčom vozni. Pre každého jedného člena židovskej komunity je to teda traumatická spomienka. Dnes na Slovensku žije druhá, tretia a štvrtá generácia po holokauste, jazva z traumy je doteraz prítomná v každej jednej z týchto generácií.

Nedávno sme čitateľov informovali, že nás opustila Laura Špániková, ktorá bola ocenená Radom Ľudovíta Štúra. Aký je podľa vás vzťah našich ústavných činiteľov k temnej dobe našej histórie?

Vzťah našich ústavných činiteľov a celej našej najvyššej politickej reprezentácie k temnej minulosti Slovenska je v súčasnej dobe úplne jednoznačný. Nie vždy však tomu tak bolo. Máme za sebou rozpačité 90. roky, keď sa politici nehanbili zúčastňovať náboženských obradov celebrovaných vrcholnými predstaviteľmi katolíckej cirkvi za prezidenta Tisa. V 90. rokoch bol zároveň v politike aktívny Ján Čarnogurský, ktorý mal ľudácku tradíciu priamo v rodine, u nich je ten obdiv k autoritárskym a nedemokratickým režimom doslova dedičný. Nečudo, že neoľudáci cítili príležitosť nahlas relativizovať vojnové udalosti či vyjadrovať obdiv k vojnovým zločincom. Potom prišli roky, keď bola pri moci sociálna demokracia (aj v koalícii s populistami či nacionalistami) na čele s Róbertom Ficom. O tom môžem povedať len toľko, že vo svetle jeho dnešného správania sme si takmer istí, že jeho deklarovanie antifašistických postojov nebolo úprimné. Bolo to iba populistické gesto v zmysle toho, že ľúbivým tónom sa vyjadroval účelovo podľa toho, pred akou cieľovou skupinou práve stál. Až súčasná vláda, a teraz to konštatujem bez toho, aby som hodnotil jej kvality v iných oblastiach, prišla s jednoznačným odmietnutím politiky vojnového slovenského štátu spolu s ospravedlnením. Čiže touto vládou oficiálne končí éra relativizácie zla, ktoré predstavoval vojnový slovenský štát. K ospravedlneniu sa pripojila aj súčasná prezidentka, čo nás nesmierne teší.

Akým spôsobom sa slovenská spoločnosť po ôsmich desaťročiach vyrovnáva s holokaustom spoluobčanov svojej vlasti?

Tak, ako som sa práve vyjadril, konečne existuje konsenzus o tom, že vojnový slovenský štát a konanie jeho vrcholných predstaviteľov bolo absolútnym zlom. Nemcom sa bravúrne podarilo spracovať čiernu kapitolu ich histórie práve tým, že sa ju ničím nesnažili ospravedlniť či ťarchu zločinov zľahčiť. Využili ju na poučenie sa a môžu dnes hľadieť vpred. Aj keď sa od vojnového Nemecka líšime SNP, konečne sa i na Slovensku blížime do toho stavu. Tí, ktorí cítia potrebu ospravedlňovať zločiny krkolomnými teóriami a vysvetleniami, sú dnes na okraji prostredia, kde pôsobia. Ak ide o politikov, sú označovaní za extrémistov, ak ide o historikov, majú nálepku revizionistov a vedeckou obcou sú úplne odmietaní. Inými slovami, v dnešnej dobe ten, kto obhajuje vojnový slovenský štát, je v tej istej kategórii ako ľudia, ktorí tvrdia, že Zem je plochá.

Slovenská verejnosť bola do istej miery antisemitská už pred druhou svetovo vojnou. Latentný antisemitizmus bol prítomný aj v niektorých etapách tzv. reálneho socializmu. Aká je podľa vás na tom smere naša súčasná spoločnosť?

S istou úľavou môžem skonštatovať, že dnešní mladí ľudia sú oslobodení od toho tradičného, folklórneho antisemitizmu motivovaného náboženstvom a dávnymi legendami. Samozrejme, dodnes existujú v spoločnosti stereotypy, najmä o tom, že Židia poťahujú nitkami, že všetko riadia - či už slovenskú spoločnosť alebo celý svet. Vraj stoja za médiami, ovládajú finančný sektor a rôzne iné sféry. Keď sa však autori takýchto výrokov dozvedia, napríklad, že na Slovensku sa pri sčítaní obyvateľov k židovstvu prihlásilo 2007 obyvateľov Slovenska, sú prekvapení, zneistení a zamýšľajú sa nad tým, ako môže takí nízky počet ľudí, najmä v pokročilom veku, všetko ovládať. Teda na otázku, či existuje na Slovensku antisemitizmus alebo nie, odpoviem len toľko, že určite nie je väčší ako v okolitých krajinách. Dôverujem najmä inteligentnej a rozhľadenej mladej generácii, že vďaka nej bude neustále klesať.

Máte za sebou audienciu vo Vatikáne, aký je vzťah súčasného pápeža a predstaviteľov ostatných kresťanských cirkví voči Židom u nás?

Zbližovanie kresťanov a židov bolo zjavné už po Druhom vatikánskom koncile. Vznikol koncept s názvom židovsko-kresťanský dialóg, ktorý obe komunity zbližoval. Pápež Ján Pavol II. navštívil štát Izrael, vstúpil do synagógy, inými slovami, on je jedným z priekopníkov intenzifikácie židovsko-kresťanského dialógu. Súčasný pápež sa ako prvý venoval slovenskej židovskej komunite, teda všimol si jej existenciu, pred niekoľkými rokmi vo Vatikáne prijal našu delegáciu a počas svojej návštevy u nás, čo je všeobecne známe, sa stretol s predstaviteľmi slovenskej židovskej komunity na Rybnom námestí v Bratislave. Môžem skonštatovať, že kresťansko-židovský dialóg na Slovensku funguje, hovoríme o témach, na ktorých sa dokážeme zhodnúť, ale určite po tom, čo odznelo z úst pápeža Františka na Rybnom námestí sa už nebudeme vyhýbať ani téme vojnového slovenského štátu, pretože pápež František sa vyjadril tak, že už určite nemôže dôjsť zo strany našich kresťanských bratov k akejkoľvek dezinterpretácii udalostí počas druhej svetovej vojny. V rámci židovsko-kresťanského dialógu už niekoľko rokov úspešne realizujeme projekt Otvárame dvere, vďaka ktorému sme získali mnoho nesmierne zaujímavých poznatkov.

Ako hodnotíte účasť nášho štátu, jeho inštitúciu a verejnej správy o pamiatky židovskej kultúry na Slovensku?

Na Slovensku je vyše 800 židovských cintorínov a nespočetné množstvo synagóg. Je to kultúrno-historicko-architektonické dedičstvo po židovskej komunite, ktorá žila na Slovensku pred vojnou. V súčasnej dobe sú tieto pamiatky vo veľmi špecifickej situácii. Iným menšinám, či už etnickým alebo náboženským, sa nestalo, aby prakticky z roka na rok zanikli, ako sa to stalo židovskej komunite. Inými slovami, zrazu nemal kto chodiť do synagóg, zrazu sa nemal kto starať o hroby. Cintoríny i synagógy si vyžadujú opateru, údržbu. V dnešnej dobe si nerobíme ambície na prevádzkovanie synagóg na pôvodný účel, pretože jednoducho nemá do nich kto na Slovensku chodiť. Preto sa snažíme uzatvárať dohody so štátom, so samosprávnymi krajmi, s mestami a aj súkromnými subjektmi a sme veľmi radi, keď sa nám podarí dosiahnuť náš cieľ - nájsť nové využitie synagógy na kultúrne účely alebo akékoľvek iné všeobecne prospešné účely. Židia na Slovensku takmer zanikli pričinením štátnej moci a im zhabaný majetok prešiel do rúk štátu či arizáciou jeho prisluhovačom, radi by sme dnes našli systémové riešenie situácie - spolu s predstaviteľmi súčasného Slovenska sa pokúšame nájsť spôsob, ako zabrániť úplnému schátraniu a zániku tohto dedičstva.

V čom spočívajú hlavné špecifiká slovenskej židovskej komunity v porovnaní inými európskymi krajinami?

Židovská komunita na Slovensku sa prakticky nelíši od iných židovských komunít v Strednej Európe. Na rozdiel od západnej Európy je to značne sekulárna komunita, ktorá si však ctí tradície svojich predkov a dodržiava niektoré náboženské zvyky. Robia tak aj tí, ktorí už veriacimi Židmi nie sú. Z hľadiska počtu príslušníkov našej komunity sú veľmi časté zmiešané manželstvá a z nich vyplývajúca rôzna intenzita pociťovania "židovstva" a židovskej identity.

V Národnej rade SR po rozklade parlamentného klub Kotlebovci - HS ĽS pôsobia dnes až dva neofašistické subjekty, prinajmenšom tolerantný postoj k fašizujúcemu ľudáckemu režimu Jozefa Tisu majú aj ďalší poslanci z opozície i vládnej koalície. Čo by ste v tomto ohľade poradili slovenským relevantným politikom?

Slovenský demokratický politik by sa mal vyznačovať tým, že sa s predstaviteľom extrémistických strán (ktoré na Slovensku vykazujú neofašistické a neoľudácke črty) neobjíma, nefotí, nepodáva ruku, nevstupuje s do koalície, nepredkladá spoločné návrhy zákonov. Inými slovami, mal by vzniknúť reflex, že slušný človek náckov ignoruje vždy a všade.

Čo považujete za hlavné výzvy pre ÚZŽNO odkedy ste jeho predsedom?

Mojou hlavnou výzvou ako predsedu ÚZŽNO je dôstojne reprezentovať židovskú komunitu navonok - voči majoritnému obyvateľstvu, voči slovenskej vláde a inštitúciám, inými slovami ukázať, že Židia tu stále žijú, že nie sú tou ustráchanou menšinou, ktorá sa bojí čokoľvek nahlas povedať, nedajbože kritizovať dianie v spoločnosti a ktorá sa snaží o rýchlu asimiláciu, aby jej už nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. So štátom sa snažím viesť úprimný a otvorený dialóg a ozývam sa, keď nadobudnem pocit, že je akejkoľvek menšine (nielen židovskej) ubližované. Zároveň sa pomaličky snažím zlepšovať atmosféru vo vnútri komunity a robiť z nej jeden súrodý celok, ktorý si navzájom vie pomôcť. Chcem, aby sa komunita zbližovala, poznala sa. Preto napríklad organizujeme rôzne celoslovenské podujatia, najmä pre mladú generáciu. A keďže nás už je veľmi málo, vôbec to nie je nedosiahnuteľné.

Naši čitatelia pravidelne s exkurziami navštevujú múzeum v Seredi. Vidíte ďalšie možnosti rozvoja povedomia o holokauste?

S povedomím o holokauste je to zložité, pretože na jednej strane počujeme hlasy, že sa o ňom hovorí príliš veľa, že človek otvorí chladničku a vyskočí slovo holokaust, ale z prieskumov vyplýva, že mnohí to slovo ani nepoznajú. Vo všeobecnosti by sa malo o holokauste učiť na hodinách dejepisu ale aj iných predmetov (občianska výchova) a robiť to nenásilným ale efektívnym spôsobom. V každom prípade však musíme docieliť taký stav, aby ľudia vedeli, že v minulosti sa udiala tragédia, ktorou takmer zanikol celý národ z dôvodu sfanatizovania frustrovaného obyvateľstva. Toto poznanie je dnes opäť veľmi aktuálne a malo by slúžiť ako memento pre dnešnú i budúce generácie.

Tým, že sme malá komunita, sa snažíme naozaj o každého jedného člena dôstojne postarať. To znamená, že nikto nesmie byť osamelý, bez prostriedkov alebo bez dostatočnej zdravotnej starostlivosti. V Bratislave prevádzkujeme židovský penzión pre seniorov s názvom Ohel David, kde sa na veľmi vysokej úrovni staráme o členov židovských obcí z celého Slovenska. 12 existujúcich židovských obcí po celom Slovensku má za úlohu starať sa o svojich členov tak, aby sa každému dostalo presne to, čo potrebuje - zdravotná starostlivosť, sociálna starostlivosť a záujem zo strany iných členov obce.

Jednou z činností SZPB je šírenie osvety na základných školách o 1. a 2. odboji, dôsledkoch fašizmu a jestvovania stavovskej spoločnosti, obrana pluralitnej demokratickej spoločnosti, pripomínanie si SNP a snaha humanizovať spoločnosť. V čom vidíte potenciál rozvíjania spolupráce?

So SZPB budeme veľmi radi spolupracovať, avšak len pod podmienkou, že sa do jeho vedenia už nikdy viac nedostanú ľudia, ktorí by sa spreneverili názvu tejto organizácie, čo sa v minulosti stalo. Sme otvorení akejkoľvek spolupráci, myslím si, že najdôležitejšia je spolupráca na projektoch, ktoré budú humanizovať spoločnosť. Veľmi radi budeme partnermi projektov SZPB a tiež my ich radi prizveme do tých našich.